Prvá kapitola
Naše začiatky
Začalo sa to v Trnava, svadba kamarátov. Nikto z nás tam v ten deň nechcel ísť. Obaja sme išli z povinnosti — a odišli sme s niečím, čo zmenilo všetko.
8. augusta 2020 · Trnava
Prvé rande
Naplánoval som večeru, skončili sme na lavičke s kávou v kelímku, lebo si povedala, že najlepšia reštaurácia je tá, kde cez rozhovor nepočuť hudbu. Domov som šiel pešo osem kilometrov. Nevšimol som si to.
- 8. augusta 2020 · Trnava
8. augusta 2020 · Trnava Zima 2020 · pod lampou pri zastávke
Prvý bozk
Ušiel nám posledný spoj a tebe to bolo na smiech. Mne tiež — ale hlavne preto, že som sa díval na teba. Pobozkal som ťa uprostred tvojej vety o nočných autobusoch. Dodnes neviem, ako sa mala skončiť.
Leto 2021 · na juh so stanom
Prvá spoločná cesta
Stan sme postavili až na druhý pokus a pršalo tri dni z piatich. Bola to najlepšia dovolenka môjho života. Vtedy som pochopil, že s tebou je aj katastrofa len historka, ktorá sa bude dobre rozprávať.
2022 · pár krabíc a jeden gauč
Prvý spoločný byt
Sťahovali sme sa jedným autom a štyrmi kamarátmi. Večer sme sedeli na zemi medzi krabicami, jedli pizzu z krabice a ty si povedala: „Tak sme doma.“ Mala si pravdu. Domov nie je adresa. Domov si ty.
- 2022 · pár krabíc a jeden gauč
2022 · pár krabíc a jeden gauč 2023 · úplne obyčajný utorok
Moment, kedy som to vedel
Žiadny západ slnka, žiadny výlet. Stála si v kuchyni, spievala si a solila vodu na cestoviny. A mne došlo, že presne toto chcem vidieť ďalších päťdesiat rokov. Nie ako blesk — ako pokoj.
Druhá kapitola
Na čo sme sa tešili
Naučili sme sa tešiť sa spolu. Na veľké veci aj na všedné dni. Toto sú útržky, ktoré si schovávam.
„Neboj, doletíme tam. A keď nie, budeme mať historku.“
— ona, letisko, meškajúci let
„S tebou je aj čakanie na električku program.“
— on, zastávka, −8 °C
„Raz budeme mať kuchyňu, kde sa zmestíme k linke obaja.“
— ona, byt 34 m²
Tretia kapitola
Čo sa zmení, keď povieš áno
Čo bude inak
Máme to čierne na bielom — a hlavne navždy. Keď sa nás teraz niekto spýta na rodinu, odpovedáme jedným slovom a tvárime sa pri tom neznesiteľne pyšne.
Čo zostane rovnaké
Všetko, čo fungovalo už predtým — pretože to nevzniklo náhodou, ale poctivou prácou nás dvoch. Naše rituály, naše hlášky, naše všedné dni, ktoré spolu všedné nie sú.
Budem pre teba…
…ten, kto drží dáždnik, aj keď sám mokne. Kto stojí vedľa teba v dobrom aj v zlom. A kto ti každý rok pripomenie, že najlepšie rozhodnutie jeho života sa stalo v Trnava.
Epilóg — ten napíšeš ty
Veronika,
Vezmeš si ma?
Potvrď to, nech to platí
Tvoja odpoveď: Áno
Máme áno.
8. augusta 2020 — dnes. A ďalej.
Toto bola posledná kapitola, ktorú som písal sám.
Posledná kapitola